Poznanie, svetlo, láska

Dnes bol pre mňa veľmi významný deň s veľkým D. Stretol som človeka, ktorého som už dlho nevidel. Veľmi dlho. Najskôr som ho nespoznal, však tých niekoľko desiatok inkarnácii do rôznych životov postupne vymaže spomienku na človeka, ktorý bol pre mňa taký významný. Ale dnešok spomienky znovu oživil a priniesol mi jeden z najsilnejších duchovných zážitkov za posledných 20 rokov, čo som inkarnovaný v tomto živote. Ale o tom teraz postupne. Od svojho narodenia som mal pocit, že nepatrím do tohto sveta, k týmto ľuďom, do tohto života. Môj život bol popretkávaný udalosťami, ktoré som najskôr nebral na vedomie, ale keď som bol starší, som si začal uvedomovať, že niekto mi dáva do cesty signály, ktoré ma mali upozorniť na niečo dôležité v mojom živote. Prvý duchovný zážitok som mal ako 7-ročné dieťa,keď som bol na kresťanskej omši so svojou starou mamou. Sedeli sme úplne v prednej lavici oproti soche Panny Márie o ktorej sa tradovalo, že je zázračná, pretože mala už niekoľko storočí a prežila turecké útoky a vypálenie kostola. Kostol ľahol popolom, len socha Panny Márie ostala neporušená. Ako som tam sedel a nudiac sa pri kázni dedinského farára, zahľadel som sa na tú peknú sochu.Neviem ako dlho som tak hľadel, len som sa prebral na drganie starej mamy, ktorá sedela vedľa mňa a šeptala mi rozrušenie do ucha:"Videl si to? Veď tá socha Panny Márie sa na teba usmiala!" Ja som samozrejme nič nevidel, pretože som bol duchom úplne niekde inde, ale stará mama odvtedy až do svojej smrti stále opakovala ten zážitok so sochou Panny Márie. Napriek tomu, že ja som nevidel ako sa na mňa Panna Mária usmiala, ovplyvnil tento zážitok celý môj život a doteraz mám Pannu Máriu vo veľkej úcte a považujem ju za patrónku celej mojej rodiny. Môj duchovný život po tomto zážitku vôbec nenapredoval ba naopak. Bol som celkom obyčajné dieťa so svojimi detskými radosťami a starosťami, ktoré chodilo do kostola len z donútenia rodičov. Zmena nastala až po príchode puberty a 15. roku života. Do mojej cesty sa postavila situácia, na ktorú som nebol vôbec pripravený a nechápal som, prečo sa mi také niečo deje, keď som dovtedy žil úplným bezstarostným životom s kopcom kamarátov. Tá osudná zmena nastala oneskoreným nástupom na strednú školu. Oneskoreným preto, lebo som takmer celé leto a dva septembrové týždne bol na liečení v jedných nemenovaných kúpeloch, kde sa liečili choroby horných dýchacích ciest,nakoľko som od svojich 8-rokoch trpel na chronický zápal horných dýchacích ciest. Po nástupe do tejto školy som sa takmer ihneď stal outsiderom triedy, pretože za tie dva týždne boli vytvorené jednotlivé skupinky a ja som sa už nikde nevedel zaradiť. Peklo, ktoré som zažil, neprajem zažiť nikomu. Každodenné ponižovanie a osočovanie od tých najväčších "hrdinov" triedy malo svoj účinok a ja som sa čoraz viac obracal do svojho vnútra, hľadajúc odpovede, prečo sa mi také niečo deje. S touto situáciou som bojoval celé tri roky, pričom moje najbližšie okolie a rodina o ničom ani netušili. Zo všetkým som sa vyrovnával sám a po svojom. Po troch rokoch som sa s tým vyrovnal po chlapsky- dvoch najväčších tyranov som fyzicky spacifikoval a za nejakú dobu zavládol pokoj. Prečo až po troch rokoch? Dovtedy som sa necítil na to dostatočne silný či už fyzicky, alebo psychicky. Za tie tri roky som na sebe intenzívne pracoval, každodenným tvrdým tréningom v posilovni. Čím viac ma niekto ponížil tým viac som na sebe pracoval. Ten tvrdý tréning mi nedal len fyzickú silu, ale ma veľmi posilnil aj psychicky, až prišiel deň, kedy som našiel v sebe dostatok odvahy a to peklo som ukončil... Táto krutá skúška mi priniesla aj iné ovocie. Začal som hľadať odpovede na duchovné otázky. Postupne som preštudoval dostupnú duchovnú literatúru od budhizmu, taoizmu, cez kresťanskú mystiku až ku kabale a mágii. Hľadal som odpoveď na základnú otázku. Prečo som tu a ako sa opäť dostanem domov? Zistil som, že každá duchovná náuka ponúka svoju vlastnú cestu k Bohu a že tých ciest je nespočetne veľa. Naozaj ťažké vybrať si tú správnu, pre mňa správnu. V tej dobe, už na vysokej škole som sa spoznal s človekom, ktorý má významným spôsobom posunul vpred. On bol mojím hnacím motorom v duchovnom poznaní. Cez neho som sa dostal ku praktickej stránke duchovného poznania, aj keď on už potom ďalej v tom nepokračoval. Začal som s meditáciami, s cvičeniami koncentrácie a kresťanskej kontemplácie.Experimentoval som s kryštálmi na aktiváciu čakier a energie kundaliny. Každodenná duchovná práca začala mať svoj úžitok. Stával som sa čoraz viac pokojnejším a milujúcim človekom. Kade som chodil tam som vo svojom duchu rozdával lásku a energiu. Bol to neopísateľný zážitok, keď vám nič netušiaci ľudia, tú energiu a lásku vrátili, ale niekoľko násobne silnejšie. Mával som v tej dobe také situácie, že som z toho prívalu lásky a energie nevedel ovládnuť emócie a z očí mi vytryskli prúdy sĺz. Moja duchovná práca nebola prerušená ani uzavretím manželstva so ženou, ktorá mi bola súdená v tomto živote a s ktorou som už prežil niekoľko minulých životov. Moja duchovná cesta vyvrcholila najkrajším duchovným zážitkom - duchovným vytržením, ktoré som zažil počas modlitby v kostole. Pocítil som príval energie do temena hlavy, kde je umiestnená korunná čakra, taký silný, že som v tom momente stratil pojem o priestore a čase. Energia prúdila niekoľkokrát od temena hlavy až po koniec chrbtice a späť a prinášala neopísateľný pôžitok. Cítil som v sebe veľkú a nepodmienečnú lásku, ktorú som prijal cez srdcovú čakru. Bol to taký silný zážitok, že som sa z neho prebral vzlykajúc ako malý chlapec. Najskôr som sa nechápavo pozrel na ľudí, ktorí stáli okolo mňa a potom som zbadal malého bieleho psíka ako mi leží opretý o moje kľačiace nohy a pozerá mi do tváre. Neviem odkiaľ sa tam vzal, ale tá nemá tvár vycítila, že sa so mnou niečo krásne deje na rozdiel od ľudí, ktorí len nechápavo krútili hlavami... Tento krásny duchovný zážitok bol posledným, ktorý som zažil až do dnešného dňa. Na dlhú dobu som potom upadol do temnoty a bahna tohto sveta. Hovorí sa, čím vyššie vystúpiš, tým môžeš hlbšie padnúť. A mne sa presne to aj stalo. Blúdil som svojím terajším životom a potýkal sa so všetkými možnými neresťami nevidiac svetlo na konci tunela. Sem tam sa mi podarilo sa vyšplhať až na okraj mojej pomyselnej priepasti, ale v posledný okamžik som sa pošmykol a spadol som znovu na jej dno. No dnes som stretol človeka,ktorý ma z tej priepasti dostal. Človek s ktorým som pred viac ako desaťtisíc rokov žil spoločne v jednej bájnej krajine, ktorú vedci a historici zatiaľ ešte nepotvrdili. S tým človekom som robil veľké veci, ale aj veci, ktoré boli proti duchovným zákonom univerza. Svojím sebectvom a energiou som prispel k zániku tohto sveta a na dlhé tisícročia som sa odsúdil na utrpenie a zabudnutie. No dnes mi táto moja blízka duša otvorila oči, pofúkala rany a zahojila moju dušu a ja s čistým štítom stojím ako malé dieťa na začiatku ďalšej cesty. Cesty, ktorá ma dúfam konečne povedie domov a prinesie množstvu ľudí s ktorými prídem do styku veľa úžitku, zdravia a šťastia. Tá cesta sa práve začína...